Herečka židovského pôvodu Dalma Špitzerová bola do posledného dychu dáma. Prežila vojnu, pracovný tábor v Novákoch aj režim, ktorý jej bránil v realizácii. Nič ju však nezlomilo. Nikdy sa nesťažovala, silná vôľa a obdivuhodná trúfalosť ju posúvali vpred.
Život si zrežírovala ako divadelné predstavenie, lebo sen stať sa hereckou hviezdou sa jej nenaplnil podľa predstáv. Verila, že ju v mnohých situáciách zachránila krása, a ak jej nesadli kulisy či vedľajšie postavy, dotvorila si ich. Dalmina výpoveď je plná detailov o živote na hrane, všadeprítomnej smrti, o láske, nádeji a pravde, ktorá sa môže ľahko prekrútiť.
Začítajte sa aj vy do knižnej novinky od Andrei Coddington MOJE JAVISKO SVET.
Andrea Coddington
Spisovateľka a novinárka, autorka románových aj biografických bestsellerov. Jej kariéru odštartoval sčasti biografický román Mal to byť pekný život. „Moja inšpirácia príbehmi, ktoré píše život, ma priviedla k fascinujúcim osobnostiam. Ich kľukaté cesty, vôľa nepoddať sa úderom osudu, um a nadšenie z maličkostí sú pre mňa učebnicou životných múdrostí. Dalma bola a navždy ostane divou.“
Vo vydavateľstve IKAR od autorky vyšlo:
- Židovka (2010, 2020)
- Cudzia krv (2011)
- Predohra (2012)
- Milovanie (2013)
- Mal to byť pekný život (2014)
- Jozef Bednárik (2014)
- Divoké kone (2015)
- Dedičný hriech (2018)
- Tenis je môj život (2019)
- Prečo ja? (2020)
Odporúčame tiež: „Nechcem umrieť,“ opakovala som si. Ale PREČO JA?!
Úryvok z knižnej novinky MOJE JAVISKO SVET
Boli štyria, mladí, agresívni a sebavedomí. Dvere rozkopli s takou zvlčilou samozrejmosťou, že som sa ihneď modlila, nech je to jediná ujma. Hučali na prestrašenú mamu, ktorá sa v panike snažila utíšiť môjho mladšieho kvíliaceho brata Ernesta.
„Prišli sme si zobrať, čo ste si nahrabali,“ pena im kypela z papúľ.
Mama ani necekla, všetkých nás schovala za seba do kuchyne. Vyhrabala posledné zvyšky dôstojnosti veriac, že sa ich besnenie rýchlejšie skončí.
„Kdeže schovávaš porcelán, židuľa smradľavá?“ pristúpil k nej jeden nechutný a čižmou rozkopol sekretár, ktorý držal pokope už len silou vôle. Ako sa z neho na zem vysypal mamin prenádherný tanierový servis, rozplakala som sa. Z očí sa mi rinuli krokodílie slzy.
„Zlato, zlato nemáš?“ kričal druhý.
„Nemám nič.“
„Ani v hube?“ chytil jej drsne tvár a rozďavil ústa.
Chcela som ho zastaviť, ale od strachu som sa nepohla, iba plač som neovládala.
„Kurva židovská, drž hubu!“ strelil mi gardista také zaucho, že ma hodilo o stenu.
Z nosa sa mi pustila krv a možno som mala aj otras mozgu, lebo na chvíľu sa mi zahmlilo pred očami. Mama by bola aj z kože vyskočila, len keby mohla vymeniť moje ubolené líce za svoje. Proti hrubej sile sme boli bezbranní, ale nad porozhadzovanými skriňami, pošliapanou bielizňou a zakrvaveným svetrom som sa zaprisahala, že plačem posledný raz.
Prečítajte si tiež: Andrea Coddington: Múza ma nekope
